Poobede som čistila posledné hrozno na domáci džem. Na okraji misy som zbadala malého, nádherného, svetlozeleného pavúčika, zmätene behal dookola, tam a späť, bol v neznámom prostredí, hľadal cestu von. Chcel sa dostať do známeho prostredia a nedarilo sa mu to.
Prišlo mi ho ľúto, opatrne som ho zobrala do ruky, cestou som dávala pozor, aby mi neutiekol a odniesla som ho naspäť na hrozno. Tam odkiaľ som ho priniesla spolu so sladučkými, voňavými bobuľkami.
Netuším, čo s ním bude, ale bol doma, v prostredí, ktoré poznal.
Tiež sa mi v živote viackrát stalo, keď som mala pocit, že som stratila cestu a bola som z toho nešťastná a zmätená.
A práve v takých chvíľach prichádzali do môjho života ľudia, ktorí mi ju pomohli nájsť.
Možno len prívetivým slovom, či úsmevom, dobrou radou, životným postojom a stali sa mojimi kamarátmi, alebo priateľmi.
Boli to ľudia s rozličnými názormi a niekedy sme sa aj nezhodli, ale ostali mi v srdci.
Je jednoduché podať pomocnú ruku človeku, ktorý ju potrebuje.
Je jednoduché vypočuť človeka, ktorý to potrebuje.
Je jednoduché objať človeka, ktorý sa cíti nešťastný a sám.
Je jednoduché pomôcť vstať človeku, ktorý padol.
Stačí odhodiť vlastný egoizmus a nezáujem, byť ľudským, vcítiť sa do situácie toho druhého a snažiť sa ho pochopiť.
Prestať sa správať povýšenecky, byť úctivý a láskavý.
Ak si s niekym rozumiem a ľudsky „sadnem“, netreba sa hanbiť vyjadriť svoje pocity, ale povedať mu že ho mám rád.
Nesúdiť nikoho, len preto, že mu nerozumiem.
Čo ak ten človek má knihy radšej ako ľudí preto, lebo mu ľudia mu ublížili.
Možno, že hudba mu pomáha prežiť a žiť.
Čo ak nemá chuť zabíjať čas činnosťami, ktoré nepovažuje za dôležité len preto, že si uvedomuje hodnotu svojho času, ktorý mu ostáva a nechce ním plytvať.
Každý z nás má rovnaké právo na život, na lásku, na priateľstvo.
Každý z nás sa môže potknúť i padnúť.
Každý z nás robí chyby a hlúposti.
Každý z nás je človekom dovtedy, kým nim nezabudne byť.