Začiatkom leta som sa dostala na jedno, pre mňa zvláštne miesto. Neviem či to bola zhoda náhod, osud, alebo to len tak malo byť.
Bolo to miesto, len cez kopec vzdialené od miesta môjho detstva. Je zvláštne, že som ho nepoznala, pretože s tatinom sme ako deti pochodili celé široké okolie a dobre poznali lesy aj kopce.
V ten deň som sa chcela prejsť, aby som si trošku vyvetrala hlavu. Prešla som poľnou cestou k potoku, kde sa cesta rozdvojovala. Vybrala som si cestu vľavo, asi preto že som po jej okrajoch videla rásť a kvitnúť bôľhoj, ktorý som nevidela celé roky. Po niekoľkých metroch už len úzkej cestičky popod stromy, som vyšla do zvláštnej krajiny. Nebola to lúka, ale veľké otvorené priestranstvo,lemované lesom, ktoré dávalo pocit voľnosti. Po okrajoch rástli malé jahôdky, koberce voňavej materinej dúšky, rebríček, drobné, nežné, tmavoružové lúčne klinčeky…
V strede tejto nádhery rástol osamotený mladý buk a pár metrov od neho bol veľký kameň, bolo to zvláštne, ako keby ho tam niekto zabudol…
Bolo neskoré ráno a slnko už stihlo vypiť všetku rosu z trávy a kvetov. Všade bol zvláštny pokoj, bolo počuť len šum stromov, bzukot včiel.
Cestou ku kameňu som si nazberala malú kytičku materinej dúšky. Kameň bol na dotyk veľmi chladný, asi tým, že noc predtým bola studená a slnko ho nestihlo nahriať. Sadla som si do trávy a oprela som sa o ten chladný kameň, je to zvláštne, ale ten chlad mi vôbec neprekážal.
Dva dni predtým som prišla o jedného človeka, jeho smrť ma veľmi zasiahla, až tak, že som spočiatku ani nedokázala plakať, nedokázala som to pochopiť.
To miesto, so svojou nádherou a pokojom a chlad kameňa uvolnili moju bolesť a žiaľ. A ja som sa konečne mohla rozlúčiť a vyplakať. Vyplakať zo žiaľu, zúfalstva a bezmocnosti, že som nedokázala pomôcť…Dokázala som konečne vymazať číslo, fotky a správy z telefónu. Dokázala som si odpustiť a pochopila som, že by som tomu nezabránila žiadnym spôsobom. Pochopila som, že život, aj keď je veľký dar, býva často ťažký a krutý a niekedy sa stane, že človek nedokáže znášať bolesť a krutosť tohto sveta a radšej odíde…
Pochopila som, že nikdy by sme nemali nikoho súdiť za jeho rozhodnutie, ale radšej pomôcť znášať a zdieľať zármutok s jeho blízkymi.
Kytičku materinej dúšky som zviazala stebielkom trávy a položila na ten kameň.
Verím tomu, že sa k tomu kameňu ešte raz v živote vrátim a znovu naň položím malú kytičku, ako poďakovanie prírode, že vďaka tomu úžasnému miestu, ktoré stvorila, som dokázala pochopiť mnoho vecí zo svojho života…
A hlavne som si uvedomila, kto som…