Minulý týždeň boli zverejnené informácie o úľavách pre živnostníkov a odvodovom zaťažení zamestnancov.
Videla som dosť búrlivé diskusie na túto tému.
Zarazilo ma viac problémov. Stále sa len hovorí o zamestnancoch a o živnostníkoch.
Prečo sa prestalo hovoriť v tomto štáte o „výrobnej“ a nevýrobnej“ sfére?
Prečo sa nehovorí o tom, koľko percent živnostníkov, tvorí „výrobnú sféru“
Prečo sa nehovorí o tom, koľko percent zamestnancov tvorí „nevýrobnú sféru“, tj. zamestnancov štátu, na ktorých platy musí zarobiť „výrobná sféra“?
Prečo sa nehovorí o tom, koľko percent zamestnancov „výrobnej sféry“ tvoria zamestnanci „pracovných agentúr“?
Prečo sa nehovorí o tom, ako sa veľké podniky, ktoré sú často krát štedro financované štátnymi stimulmi zbavili zodpovednosti za zamestnancov tým, že si ich najali cez pracovné agentúry?
O praktikách agentúr vieme všetci a kompetentní mlčia.
Prečo sa nehovorí o výške platu zamestnanca výrobnej sféry a zamestnanca nevýrobnej sféry?
Stále sa hovorí o tom, aké vysoké odvody majú zamestnanci, ale to, že ide o zamestnancov nevýrobnej sféry, teda štátu, to sa už nehovorí.
Zamyslel sa niekto nad tým, že toto sú len fiktívne peniaze štátu, ktoré sa len prelievajú na účtoch?
Ako je možné, že máme tak veľkú nevýrobnú sféru, nemyslím tým učiteľov, lekárov a pod. Ale prebujnelý štátny aparát, pavučinu moci.
Ako je možné, že títo úradníci, majú oveľa vyššie platy ako tí vo výrobnej sfére?
Dokáže ešte výrobná sféra vôbec uživiť takéhoto molocha?
Výrobná sféra, ktorá doslova živí tento aparát sa dostala do zvláštnej situácie. Stali sa obyčajnými sluhami. A pritom v našom demokratickom zriadení, by to malo byť úplne inak.
Postupne sa vytvoril akýsi zvláštny novofeudálny systém, kde sa tí, ktorí tvoria skutočné hodnoty v tomto štáte a zriadení dostali na samé dno. Platovo aj hodnotovo. Stali sa len obyčajnou lacnou pracovnou silou štátu…