Čo je to vlastne duša?
Nadvedomie, svedomie, či naša prapodstata, ktorá je spojená s Božským Univerzom?
Alebo je to naša schopnosť cítiť lásku, dobro, spravodlivosť, empatiu?
Je veľmi veľa definícií. Možno je to naozaj to naša vnútorné „Ja“, ktoré, ak mu dovolíme, urobí náš život vďaka láske a dobru, krajší a plnohodnotnejší.
Hovorí sa, že veľa ľudí nemá dušu, že ju stratili, alebo im ju niekto zobral.
Dušu človeku nemožno zobrať žiadnym spôsobom. Môžu vás trápiť, zničiť vaše dobré meno, obrať o všetko, mučiť či zabiť, ale vašu dušu vám zobrať nemôžu. Takýmto konaním, sa všetci tí, ktorí konajú v záujme zla, sami pripravujú o svoje vlastné duše.
Dušu si môžeme zničiť len a len my sami, tým, že prekročíme hranice dobra a nezabránime šíreniu zla.
Tak strácame ten najcennejší dar, ktorý sme dostali, svoje vlastné „JA“, svoju výnimočnosť…
Možno je najvyšší čas, začať sa zamýšľať nad dušou a zmyslom života.
Nad tým, aký život chceme žiť a čo je pre nás dôležité a nevyhnutné a oslobodiť sa od balastu zla…
Máme toľko možností, ako sa poučiť z minulosti a neučiť sa ako hlupáci na vlastných chybách…
P.S. Vďaka ti milý Sokrates za inšpiráciu. Aj keď sú Tvoje myšlienky „staré“ už 25 storočí, sú neuveriteľne aktuálne v našej dobe.