Z každej strany počúvam, čítam, že tak, ako sa máme dnes, sme sa nikdy nemali…
Je to však pravda?
Veľa ľudí má drahé autá, najnovšiu techniku, od telefónov po domáce kiná, super zariadené domy, nádherné záhrady, chodia na drahé dovolenky. Takýto spôsobom dokazujú svoju nadradenosť a honor, ktorý si kúpili na hypotéky či pôžičky, alebo ak podnikajú, tak nehanebne zdierajú svojich zamestnancov. Ostatní sa im chcú vyrovnať a nechcú zaostať, tak sa tiež bezhlavo zadlžujú a kupujú si veci, ktoré vlastne k životu ani nepotrebujú.
Iní žijú ledva od výplaty k výplate. Aby mohli ako bývať a prežiť, tak sa musia tiež zadlžovať, alebo mať dve zamestnania či brigádu.
Čo vlastne človek potrebuje, aby mohol dôstojne žiť? Strechu nad hlavou, mať sa kde vyspať, mať čo zjesť, ale čo je hlavné potrebuje pocit domova, pokoja a rodinnej pohody. Nepotrebuje drahý luxus, ktorý mu je podprahovo vnucovaný, nepotrebuje mať dom zariadený v koloniálnom či provensálskom štýle, ani aristokratický luxus, alebo zariadený dom ako Jennnifer Lopez…
Potrebuje teplo domova, ktoré si vytvorí on sám…
Nepotrebuje drahé auto, ktoré stojí majland, len aby sa predviedol a vytiahol nad ostatnými a ktoré tak, ako všetko je v podstate spotrebný tovar, len veľmi predražený. Potrebuje normálny dopravný prostriedok, ktorý veľa „nežerie“ a neničí tak životné prostredie a ani peňaženku.
Nepotrebujeme k životu ani tie najdrahšie smartfóny, či ako sa tie vymoženosti volajú, väčšina z nás ich aj tak používa len na telefonovanie či pripojenie na internet a verím tomu, že tí starší a menej technicky zdatní ich majú problém zvládnuť 🙂
Telefonovať sa dá aj z normálneho mobilu…
Toto všetko je to, ako som už veľa krát písala, „lajno v pozlátku“ kúpené na dlh. To, za ktoré sme vymenili pokoj, útulnosť domova, našich blízkych…
Moja a staršia generácia, ktorá prežila časť svojho života v minulom „režime“ ak sa to tak dá nazvať, si pamätá oslavy prvého alebo deviateho mája. Vtedy sme to poniektorí brali tak všelijak, ale teraz možno chápeme, že oslavovať prácu a mier malo zmysel.
A hlavne teraz, keď mať prácu normálne, či dobre platenú je v tomto štáte luxus a mier je už len snom a nádejou, ktoré nám ostali…
Len naše generácie si pamätajú bezstarostné detstvo, bez nástrah tejto doby, keď sme mohli byť vonku bez toho, aby nás museli rodičia kontrolovať.
Viem, že aj minulá doba mala nedostatky, ale dokázali sme vymeniť sociálne istoty za dlhy. Pokoj a pohodu za stres a civilizačné choroby. Lásku a pocit domova za pocit osamelosti. Veď ako sa cítia ženy a deti, keď ich manželia a otcovia sú celé mesiace mimo domova? Ako sa cítia deti, keď ich mamy sú tak isto celé týždne od nich tak ďaleko, len preto, aby prežili?
Kam sa stratil „náš raj“, ktorý sme tak bezhlavo zapredali?
A stálo to vôbec za ten nepotrebný „luxus“?
Uvedomujeme si, že svojou ľahostajnosťou aj teraz, keď sa chystajú schváliť zmluvy TTIP a CETA oberáme vlastných potomkov o budúcnosť, len preto, že sme ticho?
Uvedomujeme si vôbec, že sme slobodu vymenili za otroctvo peňazí a nepotrebného luxusu?
Uvedomujeme si čomu sme zapredali naše duše a seba samých?
Peklu na Zemi.