Prečo staviame ploty, steny, hrubé múry?
Aby sme mali súkromie a pocit bezpečia? Alebo je to tým, že nechceme, aby iní videli ako sa správame, akí sme?
Ploty ohraničujú hranice našich pozemkov, oddeľujú to naše od majetku tých druhých. Je to praktické a správne, pretože tam, kde nie sú pevne vytýčené hranice, dochádza k nedorozumeniam a hádkam, koho je tá záhrada, to políčko.
Lenže stavajú sa aj iné ploty, žiletkové a veľmi vysoké. Majú zabrániť príchodu tým, ktorých sme tu nepozvali, nevolali, ale sme spoluzodpovední za to, že sem prúdia zo svojich krajín, ktoré im vydrancovali a zničili iní, kvôli tomu, aby sa nabalili a zbohatli na ich utrpení. Mlčali sme a ticho podporovali násilie a zabíjanie v ich krajinách. Síce nie my všetci, ale tí čo nás zastupujú a zvolili sme si ich, neurobili nič…
Jeden žiletkový plot sme dokonca mali u nás v marci, pred úradom vlády. Postavil ho jeden večne nespokojný poslanec, ktorý veľmi rád stavia ploty…
Steny… Steny našich domovov nás chránia pred chladom, vetrom, dažďom ale aj slnkom. Poskytujú pocity bezpečia, ochrany, súkromia. Sú svedkami krásnych a príjemných chvíľ, ale aj hádok, plaču a nie raz domáceho násilia. Hovorí sa, že steny majú uši. Áno počujú a nielen počujú, ale svojim spôsobom toho vidia veľa a veľmi veľa aj zakrývajú, či už šťastia pri ktorom nepotrebujeme svedkov, ale aj bolesti a trápenia, ktoré nechceme, aby niekto videl.
Múry…Veľké, hrubé, kamenné, chladné…
Neznámy majstri vybudovali v minulosti takéto múry chrámov, kam sa snažili vlákať Boha. Sú to nádherné a veľkolepé diela, ktoré oslavujú veľkosť Boha. Toho Boha, v ktorého mene sa rúbali a pálili Slovanské Svätoháje, kde mali pôvodní Bohovia voľnosť a nespútanosť.
Keď občas idem do miestneho chrámu, prítomnosť Boha tam necítim, počúvam iba prázdne slová, vidím ľudí, ktorí si prišli „splniť kresťanskú povinnosť“, ísť v nedeľu do kostola…
Hrubé múry hradov a panských sídiel, niektoré vytrvali, niektoré sú už rozpadnuté, iné nové stále vznikajú. Len tí, ktorí spoza nich vládli a aj dnes vládnu sa akosi nemenia.
Sú však aj iné múry. A to tie pomyselné, za ktoré sa ukrývame my sami. Niekedy si ich začneme stavať veľmi skoro, keď máme pocit, že nám tí ostatní nerozumejú, alebo nám ubližujú. Skrývame za nimi svoje myšlienky, pocity, smútok, bolesť. Po každom sklamaní, zranení či údere života pridávame ďalšiu vrstvu, aby sme sa izolovali od okolitého sveta a uzatvárame sa tak sami do seba.
Veľmi často ľudia stavajú múry sebeckosti a bezohľadnosti a oddeľujú tak od seba tých, ktorí ich majú radi a záleží im na nich. Ani si neuvedomujú, ako im tak veľmi ubližujú.
Na začiatku som písala o plotoch. Videla som vysoké betónové ploty, ktorými si ľudia oddeľujú svoje príbytky. Možno je to strachom, ako to napísala jedna diskutérka. A práve tento strach, ich oddeľuje od tých druhých. Možno nechcú, aby videli, že sa majú lepšie oni, možno chcú mať od všetkých pokoj…
Prinášajú všetky tie ploty, steny a múry naozajstný pokoj?
Možno kvôli tomu pokoju, kvôli ktorému sa izolujeme je toľko nepokoja a trápenia vo svete. Pretože, kvôli tomuto falošnému „pokoju“ nie sme schopní sa spojiť a povedať nie zlu a strachu, ktoré nás obklopuje a dusí…
P.S. Milá Lunica ďakujem Ti za inšpiráciu.