Netreba robiť zložité výskumy, aby človek pochopil, kto je jeho najväčším nepriateľom.
Stačí pozorne sledovať a vnímať svet okolo seba a prichádza poznanie, že „Vesmírny tvorca a architekt“ tohoto všetkého okolo nás, sa v projektovaní a tvorení ľudskej rasy zrejme dosť pomýlil.
Veľkodušne nám dal obrovské dary, ktoré nie sme schopní využívať vo svoj prospech a ani pre svoje duševné napredovanie.
Dal nám zrak, tak ako ostatným tvorom, ale hlavne schopnosť vidieť oveľa viac. A ako ho využívame? Dobrovoľne sa stávame slepcami, ak vidíme okolo seba zlo, nespravodlivosť…Ale čo je najhoršie je to, že nechceme vidieť ani dobro, ani krásu a hlavne nie seba…
Dal nám sluch, tak ako aj iným tvorom, ale počúvame? Nie. Sme hluchý voči všetkému a všetkým, počúvame možno svoj „rozum“,ale nie svedomie…
Dal nám dar reči, je pravda, že aj zvieratá sa dokážu dorozumievať, ale čo s ním robíme my? Ubližujeme, ničíme, manipulujeme…
Ale hlavne nám dal dušu a tú sami odmietame a zavrhujeme ako niečo nepodstatné a nepotrebné…
Dal nám rozum, ten majú na určitej úrovni všetky tvory a čo s ním dokážeme my? Dokážeme sa naučiť veľa vecí, podstatných aj nepodstatných. Vyvinúť prospešné veci, ale aj zbrane. Ale prestali sme rozlišovať dobro od zla a dokážeme tvrdiť, že menšie zlo je pre ľudí prospešné…
Neustále hľadáme nepriateľov okolo seba, ale najväčším nepriateľom sme si my sami.
A nemôžeme to zvaľovať na dobu a spoločnosť, pretože za to aká je doba a spoločnosť sme zodpovední len a len my sami.
To akí naozaj sme sa odráža aj v našich tvárach, očiach, v celkovej fyziognómiii.
Stačí sa pozrieť do zrkadla pohľadom cudzieho človeka…
Stačí sa pozrieť okolo seba a tým druhým do očí…
Toto všetko, čo nás obklopuje, na čo nadávame a sťažujeme sa, je výsledkom toho akí sme a našou osobnou vizitkou.