Záplava každodenných starostí nás oberá o náš vnútorný svet. Len málokedy dokážeme vypnúť a dívať sa okolo seba a počúvať. Dostali sme obrovský dar. Žiť na našej planéte, ktorá je jedinečným, krásnym, živým organizmom vo vesmíre, ktorý poznáme. Náš život tu, na Zemi, berieme ako úplnú samozrejmosť, ale je to naozaj tak?
Vek Zeme vedci odhadujú približne na 4,6 miliardy rokov a človek? Vek zdokumentovaných nálezov predchodcov druhu „homo“ je okolo 7 miliónov rokov.
Druh „homo“ má približný vek 2,8 milióna rokov. Človek druhu „homo sapiens“ je starý okolo 400 000 až 200 000 rokov a človek súčasný „homo sapiens sapiens“ je veľmi mladý okolo 40 000 tisíc rokov. Je zaujímavé akou antropogenéziou (evolúciou) náš druh za tie necelé 3 milióny rokov prešiel.
Čo je výskyt a vek nášho druhu oproti veku Zeme? Nič. Pýšime sa rozumom, a ako sa správame k miestu, kde máme možnosť žiť a rozvíjať sa? Ako hlupáci a barbari. Ničíme to, čo tu bolo dávno pred nami a neuvedomujeme si, že tak ako sme tu dostali šancu žiť, tak o ňu môžeme aj prísť a to vlastným pričinením.
Niekedy mám pocit že náš druh dostáva do novej vývinovej fázy a to je “ homo debilis“, pretože normálny rozumný človek, nebude ničiť to čo dostal ako dar.
Čím to je, že sme sa stali slepými, hluchými a nemými, keď je ničená tá nádhera okolo nás?
Možno by stačilo urobiť si pár minút času, odísť od televízora, počítača, alebo nechať chvíľku prácu prácou, zavrieť oči a začať počúvať.
Počúvať tlkot srdca Zeme, ktorý je aj naším tlkotom srdca. Počuť jej hudbu, jej spev. Počúvajme nielen náš hlas, ale všetko okolo. Každý, kto chodí do lesa, hory, už počul tú nádhernú symfóniu stromov, vetra, popretkávanú áriami vtákov. Ráno pri otvorenom okne nežné ľúbostné piesne červienky či drozda, alebo bláznivé hašterenie sa vrabcov, rytmické perkusie klepotu bocianov, či kukanie kukučky. Jemnú nežnú vokalízu bzučania včiel a večer nepríjemné pišťanie komárov. Jemné šelestenie trávy vo vetre. Spev Zeme, to je aj zvuk vody, potokov , riek, či oceánov, spev vráskavcov, či smiech delfínov. Je to aj kakofónia zvukov strojov, ktoré sme vyrobili, našich hlasov, kriku, smiechu, či spevu.
Prečo toto všetko nepočujeme a nevidíme? Pretože tú hudbu začína prehlušovať „rinčanie“ zbraní – hluk strieľania, výbuchov, nenávistných slov a žalostný plač obetí tohoto zla.
Čo je náš vek oproti veku Zeme? Nič!
Ak sa nezmeníme, tak za pár rokov tu už nemusíme byť a práca našich rúk sa zmení na ruiny a tie sa tiež nakoniec rozpadnú a zaniknú v prachu Zeme.
A nakoniec to dopadne ako v tom smutnom vtipe.
Keď sa stretnú Venuša so Zemou na obežných dráhach a Venuša sa pýta: – čo si taká smutná a zničená?
-ale vieš, ľudia- odpovedá Zem.
-neboj sa to prejde- utešuje ju Venuša
Slnovratovo 8.8. 2016