čo život dal a vzal

Včera bola u nás nezvyčajná búrka.
Prišla rýchlo a nečakane, ako to letné búrky majú zvykom. Nezvyčajná preto, lebo od východu príde málokedy. Za pár minút sa celá východná strana zatiahla mrakmi, začal fúkať silný vietor a o pár chvíľ už začali padať veľké kvapky dažďa, ktoré ma vyhnali zo záhrady. Na západnej strane stále však svietilo slnko a osvetľovalo mraky aj dážď, bolo to nádherné divadlo, aké sa vidí len málokedy. Vyzeralo to, ako keby z neba padali dlhé šnúry malých zlatých korálikov, alebo perličiek a pri dopade na cestu, alebo chodník sa rozbíjali na drobné kúsky.
Niekedy však búrky, aj keď ich mám veľmi rada, spôsobujú veľké problémy a škody. Prívalové dažde, bleskové povodne, vietor láme konárov stromov, ľadovec ničí záhrady a úrodu na poliach.
Aj v našich životoch sú obdobia, keď ich zasiahnu búrky života rôznej intenzity. Niektoré sú potrebné a dodávajú životu potrebnú „vlahu“ ako dážď Zemi vysušenej slnkom a vetrom. Iné zasa spôsobujú veľké a často aj nenapraviteľné škody.
Vždy, keď prechádzame „búrkovým obdobím“ nemali by sme zabúdať na to, že po každej búrke výjde Slnko a tak, ako vysuší kvapky vody na listoch stromov, kvetoch či tráve, vysuší aj naše slzy, utíši bolesť, upokojí hnev.
Tak, ako je každá letná búrka iná, je to s našimi osobnými búrkami, netreba sa ich báť, sú súčasťou normálneho života, ale mali by sme ich dokázať kontrolovať a zvládať tak, aby sme my sami nenapáchali zbytočnú bolesť a trápenia, nielen tým druhým, ale aj sebe samým.
Po každej búrke, aj veľmi silnej a ničivej, príroda začne žiť svojím bežným životom a pomaly sa odstraňujú škody, ktoré spôsobila.
Aj naše životy sa postupne vrátia do normálnych koľají, zacelia a zahoja sa rany a pomaly zmiznú aj veľké jazvy.
Ľudská láska a odhodlanie sú rovnako silné, ako samouzdravujúca sila prírody.
Stačí len obrátiť tvár k Slnku…